Martina Slezáková Fáriková - aj ja som jedno z detí rodiny detského mestečka

Aj ja som jedno z detí, ktoré vyrastalo v detskom domove Detské mestečko. Do tohto detského domova som sa dostala 02.12.1981, ako štvorročná, spolu so staršími súrodencami – bratom a sestrou. Do detského domova Detské mestečko sme boli umiestnení po tom, ako náš otec zabil našu mamu a musel nastúpiť na výkon trestu.

Ako dieťa som nevedela pochopiť, prečo sme boli umiestnení práve do tohto detského domova, keďže sme bývali v bratislavskom kraji, ale rokmi som si uvedomila, čo je hlavnou myšlienkou Detského mestečka – RODINA a jej súdržnosť.

Ja s mojimi súrodencami sme už boli rodina, a preto som veľmi vďačná, že v tej dobe fungoval tento projekt, pretože si myslím, že keby nás so súrodencami rozdelia, stratu rodičov by sme všetci znášali horšie. Takto nám bolo umožnené byť stále spolu a mať jeden druhého. A nie len to. Spolu s ostatnými deťmi s podobným osudom sme vyrastali ako jedna veľká rodina. V každej bunke žil manželský pár, ktorý sa staral o niekoľko detí v rôznych vekových kategóriách, pričom som sa napríklad naučila starať o mladšie deti.

Vychovávatelia Štofkovi a po nich Klabníkoví nás vychovávali tak, aby sme sa v budúcnosti vedeli postarať o seba a svoje rodiny, skrátka, aby sme sa v živote nestratili. Každý sme mali svoje povinnosti, ktoré sme si plnili. Napríklad, každú sobotu staršie dievčatá prali, ďalšie polievali kvety, obriadili sliepky a zajace, ďalšie deti vysávali a tak ďalej. Dievčatá ženské práce a chlapci zasa tie mužské. Mali sme aj veľa voľného času, ktorý sme mohli tráviť na ihrisku, v telocvični alebo na plavárni. Mali sme možnosť tréningov, ktoré riadili niektorí vychovávatelia a pripravovali nás tak na rôzne súťaže. Bola som jedna z tých, ktorú šport veľmi bavil, hlavne plávanie a atletika. Hrdo sme reprezentovali svoj detský domov na rôznych súťažiach, kde sme sa umiestňovali na popredných prvých miestach. Ja som sa dokonca za svoje športové výkony dostala aj do zahraničia (Nemecko), čo bol pre mňa veľký zážitok. Mali sme široké možnosti voľnočasových aktivít, takže si každý našiel to svoje. Sestra robila taktiež atletiku, brat hrával futbal. Taktiež sme mali možnosť navštevovať rôzne krúžky, napríklad turistický, z ktorého sme chodievali na zrazy, kde sme spoznávali aj iné deti z iných detských domovov. Pri komunikácií s týmito deťmi som si veľakrát uvedomila, aké máme šťastie, že sme práve v tomto detskom domove. My sme v našom areáli mali všetko – budovy, v ktorých sme bývali, školu, škôlku, jedáleň, ihriská, plaváreň, záhrady (v ktorých sme taktiež pestovali úrodu). A celý tento areál bol oplotený, takže nám nehrozilo žiadne nebezpečenstvo.

Za seba môžem povedať, že som si rokmi uvedomila, aký je to krásny projekt. Som vďačná a šťastná, že som mala príležitosť vyrastať práve tu. Po rokoch môžem povedať, že mám jednu obrovskú rodinu. S deťmi, s ktorými som vyrastala, sa stretávame dodnes a vnímam ich ako ďalších súrodencov. Vychovávatelia nás naučili mať úctu, pokoru a rešpekt voči nim, ale aj voči iným ľudom. Naučili nás byť slušní, pracovití a hlavne nás naučili vážiť si všetko, čo nám život ponúkne.

Ja som v Detskom mestečku prežila takmer 14 rokov a môžem povedať, že ma bolí srdce, keď vidím čo je z Detského mestečka dnes. Je mi úprimne ľúto, že hlavná myšlienka sa vytratila, že deti sú „vychovávané“ z 90% ženami, ktoré sa pri nich striedajú na 8 hodinové zmeny, nemajú mužský vzor, nie sú vedené k slušnému správaniu a že nie sú správne pripravované do života. Myslím si, že keď už nastane situácia, že sú deti umiestnené do detského domova, treba spraviť všetko preto, aby sa medzi spolužiakmi alebo na verejnosti necítili ako „iní“, ale aby boli vychovávaní v čo najlepších podmienkach, s pocitom, že nie sú o nič ukrátení a majú rodinu, ktorá je tu vždy pre nich a aby sa z nich stali slušní ľudia. A práve toto bolo primárnou myšlienkou zakladateľov projektu Detské mestečko, ktoré ako jediné na Slovensku bojovalo za súdržnosť súrodencov.

Dnes, keď sa pozriem na areál Detského mestečka, vidím iba zničené, posprejované, schátrané budovy, doslova bez duše. Žiadne usmiate deti, ktoré by sa hrali na ihrisku, ktoré by s hrdosťou zbierali vypestovanú úrodu, jednoducho, nevidím žiadne šťastné deti, akými sme boli my. Tento pohľad je strašný, pretože Detské mestečko vnímam ako svoj domov. A myslím, že žiadny človek by nechcel vidieť svoj domov v takomto stave. Zakladatelia Detského mestečka tento projekt zakladali s láskou a odhodlaním vychovať úspešné a hlavne šťastné deti, a je smutné, že sa to dnes vytratilo, a že Detské mestečko nadobúda podobu internátu, kde deti nie sú brané ako deti, ale ako tovar, pri ktorom sa na zmeny striedajú pracovníci.