Odchovanec Martin Kubínec spomína na svoje detstvo

Do Detského mestečka som prišiel v roku 1998, kde riaditeľa Detského mestečka robil v tom čase pán Milan Hegeduš. Pridelili ma do rodinnej bunky manželskej dvojice Červenkových. V rodinnej bunke sme žili, ako jedná veľká rodina. Spoločne za stolom nás bolo 12-13 chovancov a ich jedna dcéra. Časom do rodiny prišla ich druhá dcéra, ktorá sa narodila v Detskom mestečku.

K manželom Červenkovým som prišiel ako sólové dieťa. Život v rodinnej bunke bol zaujímaví v tom, že som začal spoznávať okolie a začal som sa prispôsobovať systému, ktorý tam bol zavedený. Časom som začal pociťovať, že , čo je to rodina. Ako rodina sme sa starali o domácnosť v dome, dopestovali sme si zeleninu a oberali sme si domáce ovocie, chovali sme zvieratka (sliepky) a aj domáceho mazlíčka psíka sme mali, ktorý sa volal Timo.

V Detskom mestečku sme mali veľmi dobrého nebohého šéf kuchára pána Jambora. Ujo Jambor veľmi dobre varil polievky a robil najlepší boršč.

Chodievali sme na rôzne tábory, ktoré organizovalo Detské mestečka. Na jednom tábore v Železnom bol hlavný vedúci tábora pán Mgr. Lančarič (rodič tiež 12 člennej skupine v Detskom mestečku). S našim ujom Lančaričom sme chodievali na čučoriedky, na prechádzky a spoznávali sme krasy Slovensku. Učil nás, ako sa máme správať v lese a orientácia v lese. Bol to veľmi dobrý človek a hlavne praktik. Za všetko mu ďakujem.  

Detské mestečko malo vlastný lyžiarsky vlek, kde sme pravidelne chodievali cez víkendy (v nedeľu) lyžovať. Lyžiarsky vlek sme mali na Vlčom vrchu (Horná Súča).

Autobusára Detského mestečka bol pán Ivan Bokes. Náš ujo Bokes bol náš šofér, ktorý pochodil s nami celé Slovensko a aj mimo Slovenska. Bol to skúsený šofér s dlhoročnou praxou. Viezol nás do táborov, na lyžovačky, k lekárovi do Bratislavy mňa pravidelne viezol na kontroly ohľadne môjho zdravotného stavu. Ďakujem mu za všetko, čo pre nás robil.

Pani Editka Fraňová, dá sa povedať ako teta, bola zdravotná sestrička Detského mestečka, ktorá je tiež už nebohá, ktorá mi pomáhala a psychicky mne ale aj ostatným deťom morálne podporovala ohľadne môjho zdravotného stavu. Už som tu dávno nemusel byť! A za to ďakujem jej, Bohu a celej svojej rodine. 

Systém v Detskom mestečku za čias našej éry (výchova v rodinných domčekoch) bol dobrý. Teraz sa súčasne vedenie môže iba hanbiť. Ráno sa zobudíte a pozrite sa niekedy do toho zrkadla. Ako je možné, že deti tam rodia deti ako na bežiacom páse a podotýkam, že niektorí chovanci, ktorí sa stali po zrušení detského mestečka klientmi detského domova, nedokončujú školy a poniektorí drogujú a fetujú. Je to tam verejne známe. Jednotlivé objekty sa v Detskom mestečku sprejujú a chátra to tam. Za nás tam bol život!  Vedenie terajšieho detského domova, zobuďte sa!. Niekoľko krát som navštívil tento detský domov a plačem nad tým ako to skončilo. Mám z toho zlé sny. Pani riaditeľka detského mestečka, pán Mikloško, zobrali ste všetko, čo som mal v detstve rád. 

Zaujímalo by ma, kto za tým stojí. Za rozpadom Detského mestečka. Rád by som sa s ním porozprával a poukazoval by som mu a povedal, ako sme tam žili, ako jedná veľká rodina.  Prečo sa zrušilo niečo, čo fungovalo a malo výsledky?

Strašne zbožňujem pána Mikloška (Úsmev ako Dar). Je to hrobár Detského mestečka. Aj tak ho mám rád. Má to u mňa odpustené.

Mrzí ma, že terajšie deti nezažijú takú výchovu, ktorú sme zažili my, ale na druhej stránke som rád, že Detské mestečko vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku SR.